Autorka vystupuje pod menom Lou – psychoanalytička z minulého sna. Možno by si niekto myslel, že psychoanalýza nie je dôležitá. Rovnako ako analytická psychológia. Zrejme je môj záujem o niečo, čo je staré takmer celé storočie, nepochopiteľný. Kam sme sa však posunuli? Rovnako ako v dobe pred psychoanalýzou jestvuje veľké množstvo špiritistických stolíkov, vykladačiek kariet a liečiteľov. Rovnako sa nechávajú ľudia unášať fascináciami o UFO či paralelných svetoch. A rovnako nerozumne sa oddávajú rituálom a poverám a vytvárajú si nové a nové závislosti od duchovných autorít. Rozdielom medzi touto dobou a dobou, ktorú ľudia žili v dobe vzniku psychoanalýzy, bolo v sociálnej oblasti tabuizovanie sexuálnej tematiky, čo v dnešnej dobe nabralo opačný smer. Ak však ezoterika naozaj stačí na „osvietenie“ ľudí, prečo sa v čase vzniku psychoanalýzy zatvárali do ústavov pre choromyseľných zväčša ženy, ktoré nevyhovovali „štandardu“ spoločenskej etikety? Medzi nimi sa mohlo nájsť mnoho kurtizánok a svojsky mysliacich žien, ale aj žien, ktoré podľahli vplyvu ezoterických vied a podľa spoločnosti sa stali takpovediac šialenými. Krásnym príkladom načerpania informácií o tejto dobe je skvelá prvotina od Victorie Mas: Bál šialených žien. Hoci v danej dobe nebolo „pochopenie“ pre spirituálnu inakosť také, aké dnes, ich úsudok mohol byť čistejší ako úsudok tých, ktorí ich odsudzovali. V týchto ústavoch – a nebolo tomu tak dávno – boli ženy považované za nesvojprávne a o ich živote vlastne rozhodovali muži. Ak boli nepohodlné alebo mali v sebe štipku emancipácie, či neposlušnosť voči mužskej autorite, to všetko spôsobovalo problémy, za ktoré niekedy zaplatili cenu plnohodnotného života. Niektoré tak do smrti ostali zatvorené v ústavoch, nevypočuté, nepochopené a nebrané vážne. Rozprávame sa však o dobe, v ktorej jestvovalo volebné právo už aj pre ženy. Práve v tejto dobe doktor Freud osolobodzuje ženy od nepochopenia a veľké množstvo zámožných dám dáva prednosť psychoanalýze pred ústavnou liečbou, a to kvôli jeho záujmu o ich individualitu a tomu, že poskytuje každej jednej žene okrem pochopenia a vypočutia aj diskrétnosť. Paradox doby, ktorému nepomohla ani ezoterika, ani stredoveké vedy, ani zmeny zákonov. Nehovoriac o tom, že ženy boli považované za hysterky, ktoré nebolo potrebné brať vážne. Táto choroba bola výsostne chorobou žien. A opäť Freud ako prvý dokázal, že hystéria nie je len ženskou chorobou. Ak by bola „duchárina“ tak všemocná, ezoterická veda by prispievala k zlepšeniu spoločnosti rovnako ako veda. Avšak nedeje sa tak a volanie duše rozhodne nemožno škatuľkovať do šuplíka „ezoteriky“. Podobne sa nedá ohraničiť ani náboženstvom.  Jediná veda, ktorá dokázala ako-tak suplovať, respektíve nahradiť náboženské mýty, bola psychológia. V dnešnej dobe sa však jej smery často vyjadrujú skôr k témam experimentov, sociálnych javov, pracovnej psychológie, a využívajú ju manažéri. Duchovno znova prebrali ezoterické a náboženské prúdy. O duchovne tak ako pred sto rokmi hovoria rovnako teológovia, ako aj ezoterická paveda. Ezoterika zvykne príliš podliehať svojim víziám a teológovia zas všade vidia dielo „zlého“. Pritom tu už zhruba pred 100 rokmi vznikla veda, ktorá seriózne mapuje dušu človeka tak, aby zachovala individualitu človeka a vyhla sa nebezpečenstvám poverčivosti alebo prílišného modlárstva. Carl Gustav Jung myšlienku Freuda uviedol do bravúrnej podoby, keď prestal za všetkým hľadať sex a nachádzal skôr kreatívnu tvorivú energiu. Nebál sa hovoriť o svojich snoch, víziách a predstavách, no neupadal do dobovej „ezoteriky či mágie“. Plne si zachovával svoju individualitu a pracoval s ňou, a práve na „svojich chybách“ sa naučil pomáhať iným. Tak ako na strane ezoteriky, tak aj na strane náboženstiev vznikajú skupiny, ktorých myšlienky často prepájajú so slobodným myslením dr. Junga, alebo so sexualitou Freuda. No o riadok ďalej je sexualita v spoločnosti poňatá ako hriech; alebo vzniká druhý paradox explóziou voľného myšlienkového prúdu zvrátených predstáv. Sexualita, smrť a moc boli vždy prepojené. Hľadať rovnováhu medzi týmito troma pudmi vonku v spoločenských prúdoch je doslova riskovaním straty vlastnej individuality. Prestali sa skúmať tieto oblasti, ako keby sa spoločensky stali vyriešenými vznikom názvov rôznych diagnóz – diagnóz, ktorých zárodok vlastne vytvára samotný svet plný paradoxov. Paradox, za ktorým sa skrýva nie potlačenie, ale pretvorenie svojich predstáv do zdravej a tvorivej podoby, aby zdravý rozum zostal zachovaný, čo pri postupoch ezoteriky a vizualizačných technikách často naberá neprimerané nebezpečenstvo „straty duše“, kedže ezoterika sa často až príliš nekriticky stavia ku každej vizií či predstave. Postupy Carla Gustava Junga sú možno náročnejšie, no ako cesta individualizačného procesu a práce s vnútorným svetom sú cestou podstatne bezpečnejšou. Lou – psychoanalytička z minulého sna