2023

Autorka vystupuje pod menom Lou – psychoanalytička z minulého sna. Uverím jedine, ak uvidím dôkaz. Možno tým dôkazom je len dobre vytvorený trik. Možno každý dôkaz je trikom. A možno na zdanlivej stope pravdy topiac sa v klamoch poznávame  svet. No nie svet pravý, ale svet ilúzií. V ktorých každý sedí na svojom mieste v obecenstve a tlieska šikovnému kúzelníkovi. Dychtivo pojedajúc pukance v letargii vlastného bytia, v nemohúcnosti vzniknutej z lenivosti, pohodlnosti a nedôvery. Odmietajúc tvoriť pojedáme vlastné sny. V pohodlnej póze čakajúc zmenu k lepšiemu, tlieskajúc každému klamu. Pritakáva každý, že kúzelník mal pravdu. Mal pravdu, ak povedal, že nechá zmiznúť králika. Alica v krajine zázrakov podobne sa cítila, keď pila čaj zo zajacovho čajníka. Vtedy bola malá a dokázala sa ešte zmenšiť. No nie svet okolo, ale ona stávala sa menšou. Tak ako sa zmenšila, zmenil sa jej pohľad na svet. Videla inak, no videla stále ten istý strom či kvet. Všetko sa odohrávalo v jej mysli. Vo svete ilúzií, kúziel a kúzelníkov. Zázračných prútikov, kyvadiel, zdanlivých odborníkov.  Na nové svety a nové pravidlá, ktoré sa vryli do sŕdc veriacich, ako do kameňa. Ťažko sa pravidlá menia, ak tomu srdcia veria. Veria a s detskou naivitou, neznesiteľnou ľahkosťou bytia, poslušne hltajú pukance ilúzií až do dna. Cítia, a myslia si , že to čo cítia, a čoho sa boja, je pravdou a nie klamom. No každá ilúzia rozprúdi emócie a aj krv v žilách.  Roztrepoce krídla nie len motýľov, ale aj nočných môr, ktoré sa priestorom potajme šíria. Na ich chrbte je symbol tmy, pod ich krídlami prach strachu temný, omamný, na sedačky hľadísk  ticho sadá a vpíja energiu magickú. Vitajte diváci zažijete nevídanú šou! Len vstúpte priatelia nebojte sa pristúpiť bližšie. Táto šou pohladí vaše zmysly, zaplní prázdne srdcia, vyburcuje emócie, predstavy živé, ktorým uveríte, že sú skutočné a pravé.  Len vstúpte a za pár peňazí uvidíte veci nevídané, uslyšíte slová neslýchané. Vaše detské ustráchané ja objaví sa a uverí ilúzií klamu povier a magických dverí. Dverí do 13 komnát za ktorými každý schováva svoje krehké bôle, svoje najzraniteľnejšie ja. A aj to vystrčí hlavu spoza dverí, nechá sa oklamať novým kúzlom, pootvorí svoje hranice zraniteľnosti a nechá vpustiť motýle. Tie motýle sú však hladné. Na smolu veriacich viac vezmú, ako dajú. Karty samy rozprávajú a samy hru rozohrajú. Tak ako v krajine zázrakov, samy sa hýbu a rozprávajú, samy so sebou hrajú a vyhrávajú. Pokiaľ len sleduješ, si v pasci chytený. Pokiaľ len čakáš ďalší ťah na čierno-bielej šachovnici. Si v pasci iluzií. Zapoj sa do hry, rozohraj vlastnú. Za oponou totiž stojí pravý svet, ťahajúc nitky, podsúvajúc texty tvorené z viet. Klauni a akrobati, nepravé veštkyne. Všetko je ilúziou, ktorá raz pominie a zhasnú svetlá, ktoré nie sú zo slnka. Oslepené oči si dajú chvíľu, kým navyknú na svetlo pravé. Bolo to všetko? Už hra skončila? Zatlieskaj a vráť sa zas, čoskoro znova uvidíš veci nevídané. Alebo precitni, zobuď sa, prijmi fakt, že veci, ktoré videl, boli  klamom, kúzlom naplnené. Kúzelník skončil, motýle schoval, poklonil sa a slušne poďakoval. Za pozornosť, za čas a za potlesk plný nadšenia. Práve ten dáva odvahu vystúpiť znova a ukázať tú nádheru. Nádheru sveta klamov. Nakúpiť pukance a balóniky, fúkať bublinky do davov. Ich dychberúce nadšenie z toho, čo sa udeje, pozabudli na  vlastné starosti, bežný život, ktorý je nudným tak, že ich privábil do hľadiska. Pravda je niekedy ilúziou, ak emócie sú vybičované a v hľadisku údiv nedovolí poznať pravdu. V tom je čaro sveta fantázií. Alica mala pravdu, dokázala sa zmenšovať. “A čo ak z toho nejaké ponaučenie nevyplýva?” odvážila sa podotknúť Alica. “Ale, ale dieťa!” povedala Vojvodkyňa, “Zo všetkého vyplýva nejaké ponaučenie, len ho treba nájsť.” (Lewis Caroll, Alica v krajine zázrakov, 2010, s. 68).