Kto to povedal? KVÍZ svetových filozofov pre náročných

Kedykoľvek premýšľa myseľ o sebe samej a o svojej schopnosti niečo konať, raduje sa, a to tým viac, čím presnejšie si predstavuje svoju schopnosť niečo konať.

Všetko je nádherne jasné, ak pripustíme, že narodenie sa je katastrofálnou alebo prinajmenšom nepríhodnou udalosťou; ale ak si myslíme opak, musíme sa odovzdať nepochopiteľnému, alebo v opačnom prípade podvádzať ako všetci ostatní.

Ak nie mňa počúvajú, ale logos, je rozumné uznať, že všetky veci sú jedno.

Nechápu, že ako nezhodné navzájom so sebou súhlasí; je to protirečivá harmónia (jednota) ako pri luku a lýre.

Ale tento logos, ktorý je večný, nechápu ľudia ani predtým, ako ho počuli, ani potom, ako ho prvý raz počuli. Lebo hoci sa všetko deje podľa tohto logu, predsa si počínajú ako neskúsení, kedykoľvek sa pokúšajú o také slová a diela, aké ja vykladám, rozkladajúc každé podľa jeho prirodzenosti a vysvetľujúc, aké je. Ostatní ľudia však práve tak nevedia, čo robia v stave bdenia, ako zabúdajú, čo robia v spánku.

Každý akt, ktorý v niečom spočíva, prijíma vymedzenie z toho, v ktorom je, pretože to, čo je v inom, je v ňom na spôsob prijímajúceho. Akt, ktorý v ničom neexistuje, teda nie je ničím vymedzený. Napr. keby belosť bola existujúca osebe, dokonalosť belosti by v nej nebola vymedzená, hoci by mala všetko, čo je možné z dokonalosti belosti mať. Boh je však aktom neexistujúcim žiadnym spôsobom v niečom inom, pretože nie je ani formou ani matériou, ako bolo dokázané. Ani jeho bytie nespočíva v nejakej forme alebo prirodzenosti, pretože on sám je svojím bytím, ako bolo ukázané vyššie. Ostáva teda, že je samotným nekonečným bytím.

Existuje spôsob, ako sa pýtať po našich dôvodoch, pri ktorom nielenže svoje najlepšie dôvody zabudneme, ale cítime tiež, že sa v nás dvíha vzdor a odpor voči dôvodom vôbec: veľmi ohlupujúci spôsob pýtania sa a veru skvelý trik tyranských ľudí!

Slovné figúry rečnícke používame ako šermiari zbrane, jednak totiž pre potrebu, pri hrozbe a útoku, jednak pre krásu samotnú. Pretože už zdvojenie výrazov dáva niekedy dôraz, niekedy prikrášlenie; tak aj malá premena a pretvorenie slova, ďalej toho istého slova niekoľkonásobné opätovanie tu na začiatku viet, tu zas na konci, a keď sa oboje opätovanie v tých istých vetách spojí, stretnutie (oboch figúr); ďalej sled, zmocňovanie, striedave kladenie toho istého slova v rozličných pádoch, opätovné uvedenie toho istého slova s dodatkom; ďalej rad slov s rovnakými koncovkami alebo pádmi, a kladenie rovnakých členov viet proti rovnakým, podobným slovám proti podobným.

Jediné správne vyjadrenie zákona kauzality je toto: Každá zmena má svoju príčinu v nejakej inej, ktorá jej bezprostredne predchádza. Keď sa niečo deje, t. j. nastupuje nový stav, t. j. niečo sa mení; tak muselo byť predtým zároveň niečo iné zmenené; pred tým opäť niečo iné a tak do nekonečna: lebo prvú príčinu je tak nemožné myslieť, ako počiatok času alebo hranice priestoru. Viac ako toto zákon kauzality neudáva: teda jeho nároky nastupujú až pri zmenách. Pokiaľ sa nič nemení, nemožno sa pýtať po nejakej príčine: pretože neexistuje žiadny apriórny dôvod usudzovať z existencie vyskytujúcich sa vecí, t. j. stavov hmoty na ich predchádzajúce nebytie a od neho na ich vznik, teda na zmenu. Preto samotná existencia nejakej veci neoprávňuje k úsudku, že má nejakú príčinu.

Všetky druhy uvažovania nespočívajú v ničom inom ako v porovnávaní a objavovaní vzťahov - konštantných alebo meniacich sa - ktoré majú dva alebo viac objektov k sebe navzájom. Takéto porovnanie môžeme urobiť, keď oba predmety sú prítomné pre zmysly, alebo keď nie je prítomný ani jeden, alebo keď je prítomný iba jeden. Keď sú oba objekty prítomné zmyslom spolu so vzťahom, ktorý medzi nimi platí, nazývame to skôr „percepcia“ než „uvažovanie“: v tomto prípade nejde o žiadne myslenie, ani o konanie v pravom zmysle, ale iba pasívne vpúšťanie dojmov cez zmyslové orgány.

Pretože však súcno je dvojakého druhu, mení sa všetko, čo je v možnosti, na súcno v skutočnosti, napríklad biele v možnosti na biele v skutočnosti. Podobne je to pri raste a úbytku. Preto nielen nič nemôže vzniknúť z niesúceho náhodne, ale aj všetko vzniká zo súceho; / totiž z toho, čo je v možnosti, v skutočnosti však nie je. A to možné je Anaxagorove jedno – to je zaiste priliehavejšie vyjadrenie ako jeho „všetko dohromady“ a Empedoklova zmes a Anaximandrov (výklad prírody) a ako to myslí Démokritos výrokom: Všetko bolo dohromady v možnosti, nie v skutočnosti.“ A ako je možné povedať, že sa svojím poňatím dotkli látky.

Zmysel sveta musí spočívať mimo sveta. Vo svete je všetko také, aké je, a všetko sa deje tak, ako sa deje: v ňom neexistuje žiadna hodnota – a ak by existovala, nemala by žiadnu hodnotu.
Ak existuje nejaká hodnota, ktorá má hodnotu, musí spočívať mimo celej sféry toho, čo sa deje a je. Pretože všetko, čo sa deje a je, je náhodné. To, čo ho robí nenáhodným, nemôže spočívať vo svete, pretože ak by sa tak stalo, bolo by to náhodné. Musí spočívať mimo sveta.